Čistá láska
Tak to bolo od počiatku, tak to je a tak to aj bude, na veky vekov amen. Pred Vianocami treba poriadne upratať, do POSLEDNEJ smietky vypucovať tak, že by sa dalo z dlážky mlieko lízať. Teda, aspoň podľa teórie mojej vrútockej babky. Čo v preklade do praktickej slovenčiny znamená, že si musím zobrať v práci voľno, ujsť zo školy a nechať sa najať ako nádenník, aby bola babka spokojná. Nemohla som protestovať, takto pred rokom som v rámci svojej deštrukčnej predvianočnej krízy nepreložila krížom ani slamku, takže mám u babky veľký dlh. Neriešim, či ma baví robiť zo seba pracovitú a na všetko ochotnú vnučku, ktorá si pri pucovaní ručne tkaných behúňov ide hánky na rukách zodrať. Proste, vrútocké pravidlá sú vrútocké pravidlá, nedá sa svietiť. Je totálna kosa, na horniakoch mrzne a hmla sa dá krájať. Keby som nevedela, že okolo mňa všade dookola trónia hory, myslela by som si, že sa práve umáram pri upratovaní niekde na rovine. Babka mi nosí horúci čaj, aby môj pracovný elán nevychladol. „Jessinka, tuto si nechala škvrnu“ - ukazuje moja babi energickým prstom na drobnú, voľným okom priam neviditeľnú bodku. Lenže napriek tomu, že babka pravidelne obieha všetkých susedov naokolo s dobrou správou: vnučinka prišla, mňa buzeruje ako Goliáš Dávida. Pretože ak to VŠETKO stihnem za jeden jediný predĺžený víkend, pozve na audienciu celú ulicu a nastane povinná susedská prehliadka vnučinkinej šikovnosti, vrátane bezplatného vstupu na záhradu a ako bonus fľaša egrešového lekváru z roku 2005.
Rozmýšľam o láske. O dokonalej, čistej láske. Nie o tej, ktorá ťa núti plakať do vankúša a správať sa ako idiot, keď ju stratíš. O láske, kvôli ktorej by som najradšej zobrala veľkú sekeru a všetko tu naokolo rozrúbala, alebo ešte lepšie, poliala benzínom a podpálila. O láske bez pochybností, najväčšej na svete, pretože moja stará mama ma neskonalo miluje a myslím si, že tak, ako miluje mňa, nemilovala nie len že žiadneho muža, ale asi ani moju matku. Lenže si za tú jedinečnú lásku vyžaduje protihodnotu. A pre mňa dosť absurdnú, až tak, že uvažujem, či takáto láska vlastne nie je len egoistickým vynucovaním si pozornosti. Sto krát som babke vysvetľovala, že pucovať koberce pred domom na dvore v tej najväčšej zime, keď ti omŕza celé JA je mučenie, tak neskutočne vzdialené myšlienke krásnych a pokojných sviatkov. Lenže moja babka má na všetko svoj vlastný a neovplyvniteľný názor. – Jessinka, ničím si tak neočistíš ducha, ako tvrdou prácou v ťažkých podmienkach. – Márne sa jej snažím vysvetliť, že gruntové upratovanie by pokojne mohlo prebehnúť aj v septembri, býva v dome sama a jednoducho, aj keby veľmi chcela, nestačí ho do Vianoc zašpiniť. Ale zviera v babke si vyžaduje obeť. A tak kladie na oltár mňa, s presvedčením, že mi vlastne robí dobre. Myslí si, že zmrznuté ruky a sopeľ okolo hlavy je taký ubíjajúci a ponižujúci pocit, že pri tom zabudnem na všetko, čo ma trápi v reálnom, bežnom, „ špinavom“ živote. Babka príde s ďalšou várkou čaju práve vtedy, keď mám hotový druhý koberec. Už som prekonala odpor, moje telo sa začína chovať ako stroj, vzdialene toto upratovanie pripomína fi tko, v ktorom človek maká stále dookola na jednom stroji, až kým sa celkom neodpúta sám od seba. Ja mám na Vrútkach teraz také svoje malé súkromné fi tness a ešte za to nemusím ani nič platiť, ba práve naopak, sama „školená“ trénerka na dopuje čajom. „Vieš, moja, človek si často nedokáže upratať v živote. Nezvládne mať poriadok sám V SEBE, lebo to je veľmi ťažké. A preto by mal zvládať aspoň tie veci, ktoré sa dajú zvládať jednoducho. Ako napríklad to, že si uprace OKOLO seba. Vypucovať koberec, aby tvoje nohy nekráčali po špine, alebo umyť okno, aby sa tvoje oči dívali na svet bez čmúh, je predsa také ľahké.“ hovorí. Monotónne drhnem koberec zavesený na starý prašiak, po ktorom som sa ako dieťa tak strašne rada vešala. Teraz už nie sú prašiaky. Normálni ľudia si svoje koberce vysávajú a tepujú a nechodievajú ich prášiť a pucovať na dvor, ako moja babka. Na chvíľu ma dojme tento starý kus železa, ktorý tam ešte svojho času inštaloval dedko. Ako keby vedel že raz, keď jeho malá princezná vyrastie, donúti ma jeho žena zavesiť na to železo tkaný behúň a ručne ho pucovať kefou a jarovou vodou. Babka pokračuje: „To máš tak. Kto si nedokáže urobiť poriadok okolo seba, nedokáže si urobiť poriadok ani v sebe.“ Usmejem sa, ako sa z babkinho upratovacieho programu stáva doslova volebný program, fi lozofi a, ideológia aj propaganda zároveň. Môj drobný diktátor sa cíti povolaný vniesť mi do môjho inak rozháraného života jasno: „Však o tom je celé feng čuj aj jangjang.“ Rozosmejem sa, až sa skoro oblejem horúcim čajom: „Feng shui a jing – jang, babi!“ A ona sa na mňa usmeje tiež, poteší ju, že ju opravujem : „Ty si moja najmúdrejšia, najšikovnejšia a najkrajšia vnučinka! Ale švihni si, lebo ak sa budeš takto fl ákať, veľa toho nestihneme. Dnes treba dokončiť koberce a zajtra okná a potom príde ujo Dušan a pomôže nám odtiahnuť skrine, lebo tam budú TONY prachu.“
Naozaj, na druhý deň, tesne po tom, ako doumývam aj tak čisté okná, zavíta invazívne na diktátorove územie ujo Dušan a odťahujeme spolu skrine. Zavalia nás „tony“ prachu, čo v babkinej terminológií znamená asi tri smietky a jedna zakotúľaná päťcentová minca. „Veď tu máš úplne čisto, babi.“ protestujem proti zbytočnému odťahovaniu skríň. „Ha!“ zvrieskne víťazne babka: „Ale keby som minulý týždeň neliezla po štyroch a nevysávala, ani si nevieš predstaviť, ČO všetko by tam bolo!“
Ujo Dušan mlčí, už dávno pochopil, že je úplne zbytočné škriepiť sa so sestrou jeho otca. A ak sa nechá naverbovať, zažije ešte aj v svojom pokojnom veku nejedno prekvapenie. Ako napríklad výlet do kempu v Nižných Kamencoch minulé leto, zakončený veľkým opijášom a nečakaným bivakom v stane u mojich kamarátov. Ujo Dušan na mňa žmurkne, naznačuje mi, že nemá význam babku komentovať. A keď vyutierame tony prachu za pol sekundy, tlačíme skrine späť. Mňa čaká kúpeľňa a uja Dušana manželka, teta Zdena, ktorá pravdepodobne nie je nadšená, že jej manžel roky uniká z domu, aby pomáhal svojej panovačnej tetke. Po troch dňoch tvrdej práce ma konečne babka nechá odpočívať vo vydrhnutej vani. Nacápe do nej bylinkovú soľ, silný vývar zo šalvie a vonné oleje, vraj si zaslúžim, aby ma trochu rozmaznávala, keď som sa nadrela ako kôň. Moje telo po tvrdej práci potrebuje zrelaxovať a samo sa zvonka poriadne poumývať, aby sa aj duša očistila a upokojila. A kým sedím vo vani a skoro od blaženosti zaspím, babka začne vyprážať rezne a piecť koláč, aby som sa poriadne najedla, keď som jej „takô chudô.“
Po hodine vystúpim z hustej peny ako čerstvo zrodená Boticelliho Venuša a nestíham sa diviť. Prví návštevníci nášho rodinného skanzenu sú už tu. „No poď, poď, moja krásna, poď sa ukázať!“ volá na mňa stará mama, ledva si na seba navlečiem tričko a rifl e. Suseda z konca ulice aj s vnukom na začiatku puberty sa už tlačia rezňami a šalátom. „No nie je nádherná, táto vnučinka moja! A šikovná! Predstav si, Janka, ona mi to tu celé vydrhla! Pracuje, študuje a ešte si na mňa nájde vždy čas. Čo by som ja bola bez mojej Jessinky, ktorá mi tak veľmi vždy pomáha. Nože, Jessinka, dones ešte tete Janke kúsok torty.“ Nevšímam si vnuka, ktorý pubertálne otočí oči do stĺpika – óóó bože, aké bežné, trápne a totálne márne gesto - a idem naložiť tortu, babke sa neodporuje. Spoza dverí počujem, ako babka pokračuje: „Len zatiaľ si nevie vybrať medzi chlapcami. Vek by už mala, ale toľkí sa okolo nej krútia, že ich musí odháňať. Ona si chce totiž život zariadiť podľa seba, aj to berie, antikoncepciu, vraj kontrolované rodičovstvo, teraz je to moderné...“ „To fakt?“ preberie sa mladý z pubertálnej letargie. Babka so susedou sa rozosmejú: „Teraz počúvaš? Ale ako Jessi pomáha babke gruntovať, to ťa nezaujímalo!“
Prinesiem tortu. Je jej tam ešte dosť pre všetkých, ktorí ma dnes prídu obdivovať. A je ich „neúrekom“, tých, ktorých babka pozvala na rezeň a tortu a zároveň im ukazuje mňa ako hlavný exponát jej pýchy. Dnes to proste šliape ako hodinky, staré egrešové lekváry sa míňajú jedna radosť, darček za to, ako ma všetci vychvaľovali. Keď ma potom dojatá babka nabalenú jedlom ako Ježiška s vianočnými balíčkami odprevádza na vrútockú stanicu, stíska mi ruku, šťastná a neuveriteľne spokojná. „Vieš, ako veľmi ťa ľúbim, moja drahá, milovaná vnučinka.“ Objímam ju a naskočím na vlak. A aj v tom špinavom vlaku cítim, že mám v sebe poriadok, ktorý mi tam urobila čistá láska.
